reklama

Chcela som byť Shakespearkou

ak máte chuť, prečítajte si moje veľké dramatické dielo, o ktorom som si pred 15 rokmi myslela, že mi otvorí brány do sveta divadla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď som bola malá nadšená tínedžerka, myslela som si, že napíšem jednu skvelú dramatickú hru, pošlem ju do súťaže, vyhrám prvú cenu a odvtedy budem už len písať dramatické diela, ktoré sa budú hrať vo všetkých slovenských divadlách. Naozaj som napísala tragédiu v jednom dejstve, poslala ju do súťaže mladých talentov a tam sa sen skončil. Po rokoch som si svoje "veľdielo" prečítala znova, zhodnotila som, že je to komicko-ironicko-parody- verzia na antickú tragédiu a že bude vhodná na pobavenie čitateľov na blogu. Nech sa páči.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zmierenie

(tragédia v jednom dejstve)

POSTAVY:

Sília

Matka 

Júlia

Amorto

Muž

Policajt

1 DEJSTVO. 1 OBRAZ:

SÍLIA: Tak ja idem. (Lúči sa s matkou letmým bozkom)

MATKA: Kam ideš? Zasa s tým umelcom?

SÍLIA: (Zastaví sa v nedokončenom pohybe a ostane omráčene stáť) Idem kam chcem, veď dospelá som.

MATKA: Vieš, že na teba nedobre vplýva. Ako matka – tak to už býva – nechcem, aby si sa s ním stýkala.

SÍLIA: Na to ti kašlem, matka drahá. I keby označila si ho za vraha, ja mám svojho Amorta predsa len rada.

MATKA: (Prísne) Dcéra moja hlúpa, si ešte mladá. On je pre teba príliš starý, iba model si hľadá.

SÍLIA: (Kričí) Je odo mňa starší o dva roky!!! A ty by si ho za to hneď hodila do najbližšej stoky. Zas je to len o tom, aký máš ty názor. Aj ja mám myseľ samostatnú – nie som blázon!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

MATKA: (Bráni sa) Ja nehovorím, že...

SÍLIA: A čo moje názory??? (Ukáže prstom na seba) 

MATKA: Prečo tak skoro? Veď nehorí. Láska ti neutečie za hory.

SÍLIA: (Vzdychne si) Ty nevidíš srdcom, iba očami. A okrem toho, zdržuješ ma svojimi rečami. Za to, že tebe zhorel les, nenávidíš dym.

MATKA: (Rázne) Zakazujem ti stretávať sa s ním!

SÍLIA: Aký máš ty problém, matka? Závisť prázdne lono ti hladká?

(Matka sa nezmôže na obranu, a tak Sília pokračuje)

Odkedy ti otec zdrhol, kormou do inej sa vrhol, zdvihol svoje kotvy, nemôžem ťa zniesť. Nájdi si niekoho, nechaj sa zviesť. Budeš sa cítiť okej, ak sadne si na teba skúsený žokej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

MATKA: Ako môžeš byť tak veľmi krutá?

SÍLIA: (Úsečne) Ty si krutejšia. Vždy musíš pravdu mať.

MATKA: Nebudem sa tu naťahovať s dieťaťom, čo na dospelého chce sa hrať.

SÍLIA: (Urazene) Tvrdíš, že nie som dospelá?

MATKA: Presne. Konečne k niečomu múdremu si dospela.

SÍLIA: Takže som aj hlúpa.

MATKA: Láska ťa skazila. Do hlavy ti stúpa. Bola si krásne púpä, no vyrástla z teba burina.

SÍLIA: Matka, ja ťa preklínam! (Vykríkne a súka sa do dverí čo najrýchlejšie.)

MATKA: Nikam nejdeš! Počuješ?! Hneď sa vráť. Káže ti to tvoja mať! (Snaží sa zablokovať dvere)

SÍLIA: (Chladne, bez citu) Slnko už poza obzor padá. Ja padám tiež a som tomu rada. Zbohom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1. DEJSTVO. 2. OBRAZ

Matka je sama v byte. Díva sa spoza záclony von z okna a hypnotizovane pozoruje západ slnka.

MATKA: V čom robím chybu stále? Je to len dievčatko malé. Veď som jej len chcela dobre. Je ešte príliš mladá na lásku; mala by ju poznať, ale len na obrázku. Či sa mi to len marí? Som ja jediná, kto ju nechápe, vari?

Neviem, čo je pre ňu med a čo jed, ja stvora biedna. Láske som zabuchla dvere; v citoch som bola striedma.

Som matka, a tá sa o dobro svojej dcéry starať musí.

Ale ako inak sa poučí zo svojich chýb, ak nie tak, že to skúsi?

Bola som veru tvrdá ani kameň. Snáď ich lásky prameň

obmäkčí ma.

(Ustúpi od záclony a zamyslí sa.)

Nech sa dvaja ľúbia, keď chcú. Je to umelec, pochabý chlapec, ale muž. Ale či mi Sília odpustí? Nuž...

(Rozhodne sa hneď ísť za ňou a ospravedlniť sa.)

1. DEJSTVO. 3. OBRAZ

Ozve sa zvonček na dverách. Matka v zhone beží otvoriť a nadšene otvára dvere.

MATKA: (Pre seba) To bude Sília! Určite si niečo zabudla.

(Otvorí dvere a úsmev jej spadne z tváre.)

JÚLIA: Prajem dobrý deň.

MATKA: Ach, ahoj, to si ty? (Pre seba: Aký márny sen.)

JÚLIA: Je doma Sília?

MATKA: Ak by som povedala „áno“, to by som sa mýlila. Minuli ste sa, Júlia. Za Amortom odišla.

JÚLIA: Ach, tak, vďaka vrelá. A neviete, kam presne ísť to chcela?

MATKA: (Zamyslí sa. S ukazováčikom na brade sa snaží rozpomenúť sa na detaily jej posledného rozhovoru so Síliou.)

Jej posledné slová boli, že slnko už za obzor kĺže.

JÚLIA: (Skočí jej do reči) Jasné, už viem. Idú maľovať západ slnka na starú strechu, ďakujem. (Rýchlo sa zvrtne a odchádza.)

MATKA: Júlia!

(Stojí vyjavene vo dverách)

JÚLIA: (Otočí sa) Ešte niečo na srdci vám leží?

MATKA: Beda, ťažoba veľká. Júlia, zvláštne vecí so Síliou dejú sa. Celkom bojím sa.

JÚLIA: Čo konkrétne máte na mysli?

MATKA: Vybuchne hnevom, tu zas z ľútosti. Mení postoje, zvyky, názory, tára hlúposti. Samé nezmysly. Je zvláštna, nemyslíš?

JÚLIA: (Pokrúti hlavou.) Nie, zdá sami, že jej duch je čistý, triezvy, s rozumom zdravým.

MATKA: Dobre potom. Tak ťa zdravím.

JÚLIA: S Bohom zostávajte.

Matka zostane stáť na chodbe, chvíľu sa rozhoduje, potom sa oblečie a vyjde von.

MATKA:

Dúfam, že nebude zvada,

ak ma potom zbadá.

Zasa si bude myslieť,

že jej chcem súkromie rušiť,

strapňovať ju, po plátnach brúsiť, špehovať.

Zasa si bude myslieť,

že som zlá mať.

Keď ja len zmieriť sa chcem,

udobriť, zhasiť oheň sváru.

Nikto nemá páru,

ako sa cítim pre to.

Rozstrieľala by som sa na rešeto.

Keby niečo, zámienku vhodnú mám:

jej obľúbený štetec zabudla si tam

na stole.

Bez neho maľovať nemôže.

(Mimovoľne sa usmeje a ohmatá špičku štetca vo vrecku. Dokonca sa naňho očkom pozrie.)

Svoj šťastný štetec nemá.

Prinesiem jej ho,

snáď sa nenahnevá.

1.DEJSTVO. 4.OBRAZ

Júlia prechádza cez križovatku, cez rušné mesto. Míňa ľudí neznámych tvárí. Vníma nekončiaci život mesta.

JÚLIA: (Rozčúlene) Ach, jej mama chrobáka mi nasadila do hlavy! Či sa niečo deje so Síliou? Či sa jej to nemarí? Zdá sa byť fajn, ale čo keď ja o nej prevrátenú predstavu mám?

Čo ak je to klam? Čo ak sa to zdá len mne?

Možno má problémy, o ktorých ani Amorto nevie sám.

Chodí taká zamĺknutá, ako bez duše, veruže.

Možno ju kvári dáka strasť.

Z čoho však?

Ak je to smútok z lásky,

na to veru nie je žiadna masť.

Joj, beda! Ten čudný obraz,

čo stvorila!

Kríže, vrany, pomníky, zrkadla odraz!

To je stopa, predzvesť strašná.

Nad jej životom sťahujú sa mračná.

Ani mi dnes vedieť nedala,

že sa niekam chystala!

(Takmer vykríkne) Niečo má za lubom.

Niečo má v pláne.

Len nech ublížiť si nechce hlavne!

(Zrýchli krok. Cez poslednú križovatku prebehne na červenú.)

1.DEJSTVO. 5. OBRAZ

Na streche starej ošarpanej budovy. Počuť zvuky mesta doliehajúce sem zdola.

Amorto je vzadu pri anténe. Počúva reprodukovanú hudbu cez slúchadlá a vyťahuje si maliarske potreby. Rozloží paletu a namiešava farby. Začne okolo seba upratovať svoje „zátišie“. Sústredí sa na svoju činnosť a popritom si pospevuje veselú melódiu.

Sília stojí pri okraji strechy, vyťahuje plátno, nasadzuje ho a pripraví si štetec. Zasnene sa zahľadí na slnko kloniace sa za mesto. Ožiari jej to celú tvár.

SÍLIA: (Blažene) Krásna zlatá stuha horizontu. Takú pompu musím vystihnúť v momente jej pádu. Len tak na plátno preniesť môžem pravdu.

(Postaví sa bližšie k okraju a užíva si výhľad. Zhlboka dýcha a zavrie oči.)

1. DEJSTVO. 6. OBRAZ

(Na streche. Vystúpi Júlia. Je zadychčaná a ihneď zamieri k Sílii. Osloví ju, až keď bude tesne pri nej.)

JÚLIA: (Zhrozene) Sília!!! (Úpenlivo) Neskáč, prosím!!“

(Snaží sa Síliu objať a zvaliť ju tak na zem)

(Sília v úľaku. Netuší, kto sa na ňu vrhá. V reflexe sebaobrany sa zohne a uskočí od plátna nabok. Júlia chytá prázdny vzduch a letí zo strechy.)

(Okamihy)

SÍLIA: (Zmätene) Pri všetkých Bohoch sveta,

Júlia, čo som to spravila?!

Ja blázon bez mozgu.

Ja som ťa zabila!

(S nádejou) Júlia! Júlia! Júlia! Kde si sa stratila?

(Spraví sa jej nevoľno. Zapotáca sa.)

-Výkrik hrôzy-

SÍLIA: Ja- Júlia- Spadla- Leží. (Hovorí potichu. Hlas sa jej zadrháva. Amorto ju nepočuje.)

(Niekoľko spomalených okamihov.)

AMORTO: Sília, moja spanilá. Aká si bledá! Čo je? Čo sa deje? Čo si sa zranila?

(Sílii sa pri pohľade na Júliu zatmie pred očami, omdlie, padá voľným pádom na chodník.)

(Pribehne Amorto.)

AMORTO: SÍLIA!!! Preboha! NIE! Božie zmilovanie!

(Žalostne, kvíliac, bez nádychu) Sília! Láska! Moja milá! Kráska!

Lesná víla! Srdce žitia! Drahá!

Prúd môjho bytia! Najdrahší poklad!

Sília! Chrobáčik! Micka! Múza moja!

Život! Slnko raja! Už nie sme dvaja!

(Pokračuje)

Kam si to spadla? Prečo?

Nelež tam, drahá. Povedz niečo!

Moja láskavá Sília, láska!

Chrobáčik, miláčik, lasička, kráska!

(Trhá si vlasy. Blúzni.)

1. DEJSTVO. 7 OBRAZ.

Na ulici sa zhrkuje čoraz viac ľudí. Zvuky sanitiek prichádzajúcich k mieste nešťastia.

AMORTO: (Zblázni sa.)

Na zemi dve telá. (Zamyslí sa.)

Veď to nie je veľa.

Kto to tam spí na zemi?

Azda dvaja psi autom zrazení.

(Hľadá Síliu po celej streche. Prezerá každý kút, dokonca sa pozrie i poza plátno, ktoré zostáva nepomaľované.)

AMORTO: (Vážne) Moja láska už medzi živými nie je.

No ani ja nechcem na tomto svete prebývať viacej.

Život na Zemi stratil svoj lesk.

Do stromu lásky našej

udrel blesk.

Už som chodník bez značky,

bez cieľa.

Duša moja pod zem sa zaviera.

Odchádzam.

Niet iného východiska.

Smrť priďaleká, cudzia,

zrazu je mi blízka.

Bez jej očí ako slnka žiar –

nechcem veru bez nich žiť,

kráčať do diaľav.

Len jeden malý krok

a hneď zídem, láska, k tebe pod odtok.

(Rozbehne sa a chce skočiť. Odrazu si to rozmyslí, vezme štetec a spraví pár ťahov na plátno. Nespokojný, trhá plátno a skáče.)

1.DEJSTVO. 8. OBRAZ.

Miesto nehody.

Matka sa ponáhľa. Sirény sanitiek, policajných áut. Vrava. Matke sa na tvári usadzuje určitý nepokoj. Dve telá sú nedôsledne prikryté plachtou.

MATKA: (Pre seba) Koľko ľudských nešťastí čaká na každom rohu.

Musím sa modliť k Bohu,

aby môjmu dieťaťu nič sa nestalo!

(Chytí sa za gombík a prežehná sa so zavretými očami.)

Na toto miesto však,

Sília chodí maľovať.

(Hlas jej stíchne.)

Kto sa pod tou plachtou skrýva? Kto to tam leží potichu?

Kto sa k nebu mŕtvy díva? K večnému to oddychu.

Aké tenké rúčky.

Prsty ledva na obrúčky.

(Približuje sa k jednej z plachiet.)

Zhon. Ľudia si ju nevšímajú. Autá, húkačky, krik sanitárov, policajti. Okoloidúci vyjadrujú svoje pocity ľútosti a desu zároveň. Vo vzduchu visí smrť.

1. DEJSTVO. 9. OBRAZ.

MATKA: (Dotýka sa plachty.) Matka nesmie prežiť smrť plodu svojho lona.

Pod tou látkou, bože drahý, nemôže byť ona.

MUŽ: (Nečakane preruší chaos.) POZOR! PADÁ !!!

(Sekundy. Stotiny.)

(Matka sa nehýbe. Výkriky. Z výšky na zem padá telo. Dopadne na tvrdú dlažbu tesne pred matkine oči. Zadržiavaný výkrik. Tupý dopad tela. Údy poskrúcané v neprirodzenej polohe. Krv vyteká z uší a úst. Okolie stíchne. Zastavený pohyb času na zlomok sekundy.

(Stotiny.)

(Všetko sa dá znovu do pohybu.)

MATKA: (Vidí posmrtný kŕč tela.)

(Prenikavý krik a plač) Dcérenka moja.

Len teba vidieť chcem.

To je môj jediný posledný sen.

(Konverzačne.) Si živá a zdravá, však nemusím sa báť?

POLICAJT: Pani! Stáť! Tam nesmiete. Dajte si povedať!

(Drží ju.)

MATKA: (Vytrhne sa mu zo zovretia.) Ale ja musím, môžem, chcem!

Či je moja dcéra v poriadku zistím len.

(Odhrnie plachtu.)

Sília, och, čo si to spravila?

Ja som ťa neprávom za lásku vinila.

Teraz slzy mi tečú ako horské prúdy

na tvoje tvrdé zmeravené údy.

Tak už sa nehnevaj.

Mne je to ľúto, nie raz, nie dvakrát, ba tisíckrát.

Viem, že ťa Amorto

mal veľmi rád.

Toto je strata, smútok.

Toto je rana.

Srdce mi to reže – kdeže –

trhá na kusy.

Toto ja nezvládnem.

Zo sveta odísť musím.

Milujte sa, kým ste mladí.

Vedzte, že vám do toho

nepridám ja svoje zvady.

Buďte šťastní,

do neba volám.

V náreku a v prachu

úboho tu stonám.

(Odmlka.)

(Ticho. Dav bezradne stojí poblíž. Nehýbu sa. Pozorujú matkino vyznanie.)

(Krátky moment.)

MATKA: (Pobozká Sílii čelo roztrasenými perami a potichu zaplače.)

(Cez slzy.) Ach, prosím, zmierenie!

Odpustíš mi, a či nie?

(Náhle sa chytí za srdce a klesá k zemi.)

Katarína Hrinčová

Katarína Hrinčová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Volám sa Katarína. Pozorujem svet okolo seba a premýšľam aj o vlastnom mikrosvete. Posúďte sami, ako si tu žijeme. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu